reklama

15 minút denne robiť veci nové, ťažké, nečakané...

Raun Kaufman, človek, ktorý sa s pomocou milujúcej rodiny vymanil z pút autizmu, napísal: Rozhodne som mal v živote niekoľko príležitostí, keď som sa rozhodol neusilovať sa o niečo, mysliac si, že to je proste nemožné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Čaká ma nový deň. Ako ho prežijem? Ľahko sa dostanem do istej rutiny, ktorá je možno pohodlná, ale chýba v nej dobrodružstvo, údiv, nové veci, nové smery, nové (alebo staronové) vzťahy. Aj môj spôsob komunikácie s inými je už akýsi ustálený, a neveľmi sa vymyká z normálu (čomu som aj trochu rada.). Ale predsa, zopár zvláštností si azda môžem dovoliť. Čo tak - skúsiť každý deň urobiť pár vecí, ktoré odo mňa nik nečaká? A hlavne, ktoré od seba nečakám ani ja sama. Prekvapiť samu seba, to stojí za pokus.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Inšpirovala ma knižka Robiť ťažké veci – o vzbure tínedžerov proti malým očakávaniam. Prekonať očakávania ostatných však nepotrebujú len tínedžeri. Nemusím hneď robiť veľké veci, či malé hrdinstvá. Môžem aspoň skúšať robiť iné veci, skúsiť si novú podobu môjho ja, (ktoré je mi stále záhadou), ktoré sa časom mení, z príčin známych i neznámych. Rozšíriť svoj spôsob komunikácie ako som si rozšírila šatník o pár nových modelov s rastúcou šírkou pása. Preklenúť ostych a zbližovať sa s neznámymi ľuďmi, alebo aspoň nezdráhať sa prihovoriť cudzím; hoci na brehu jazera, kde nie je správanie predpísané. Do komunikácie s blízkymi zaviesť nové témy, o ktorých nezvykneme hovoriť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hovorím zväčša monotónnym hlasom? Možno často. Skúsim i do hlasu vkladať častejšie láskavosť, a keď treba, i razantnosť. Objaviť možnosti svojho hlasu, jediného hudobného nástroja, ktorý mám stále nadosah. Zvykla som na pasívne správanie? Aspoň v istých situáciách. Príčiny možno pominuli, ale zvyk zostal. Skúsim prevetrať rôzne oblasti života, či to miestami nerazí starinou. Navyše – mám nadprirodzenú pomoc, ak o ňu poprosím. Nechám sa viesť tým, ktorého tvorivosť nemá hraníc.

Urobím si burzu nápadov a potom vyberiem tie, ktoré sú dôležité, milé, či potrebné.

Sú to veci súkromné a tajné, ale aj také o ktoré sa môžem podeliť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Skúsim si napríklad nájsť každý deň jeden dôvod k údivu a 15 minút denne sa intenzívne čudovať. Čudujem sa veľmi rada, ale niekedy na to zabúdam. Pokúsim sa údiv pestovať...pousmiať sa, žasnúť, byť ohromená a podeliť sa s niekým o dôvod.

Dnes som sa začudovala, že ľudia predpovedajú počasie. Práve dnes sa predpoveď nevydarila, je nádherný deň, hoci malo liať. Ale predsa, návštevník z minulosti by sa asi začudoval, že v solídnych novinách i v rádiu ohlasujú, ako má byť... Ake sú to čary? Viem to ja vôbec vysvetliť? A ak len veľmi všeobecne, prečo sa tomu aspoň nedivím? Moje vedomosti z meteorológie sú poskromné, a predsa beriem denné predpovede ako samozrejmosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Alebo som sa dnes čudovala tomu, ako sliepka v daždi skrýva kuriatka pod svoje krídla. Kde sa vzal tento podivný tvor, ktorý znáša úhľadné a chutné vajíčka, v ktorých sa skrývajú a rastú ďalšie tvory, milé na pohľad? A prečo má potrebu chrániť ich?

Ježiš si všimol tohto malého tvora a raz sa k nemu dokonca "prirovnal": Túžobne som si prial zhromaždiť tvoje dietky ako kvočka kuriatka pod svoje krídla, ale nechceli ste.“

(Je známa otázka, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Nech to bolo akokoľvek, už nemám pocit všednosti a samozrejmosti, ktorý som mala, keď ma na babičkinom dvore vítali sliepky. Veď ten dôverne známy dvor bol plný drobných zázrakov. )

 Iných (aspoň)15 minút denne by som chcela robiť niečo dobré, ale také nenápadné, že si to nik nevšimne. Robiť úplne skryté dobré skutky. To ma celkom vzrušuje.

 Alebo: 15 minút denne venovať štúdiu filozofie. Nie však filozofie Sokrata alebo Nietzscheho, ale filozofie nejakého človeka z môjho okolia. Veď každý má svoju filozofiu, či už si ju formuluje alebo nie. Súbor presvedčení, poučiek a svetonázorových presvedčení, ktorým verí. Ako chcem vôbec s niekým diskutovať, keď nerozumiem, aký má vnútorný svet? Skôr ako ponúknem nejakú odpoveď, chcem si klásť o ľuďoch otázky a pýtať sa ich, aké otázky si kladú oni.

 Učiť sa nové veci, ktoré ma zaujímajú a ktoré odo mňa nik nevyžaduje. (Mám svoj okruh tajomstiev a tém, ktoré ma priťahujú.)

 Vložiť sa do boja za dobrú vec, takú ktorá mi leží na srdci, ktorá sa ma bytostne dotýka, o ktorej čosi viem, z pohľadu priameho účastníka. (Moje oblasti? Napr. znevýhodnenie detí z Pentagonu a soc. ubytovní, životné prostredie v okolí Slovnaftu, nebezpečné lieky, ťažké otázky, súvisiace s existenciou Boha (apologetika), využitie paradoxnej intencie, liečba stravou… )

 Všímať si záblesky krásy a sprostredkovať ich iným.

 Obohacovať svoju stravu a životosprávu, a tiež stravu svojich najbližších – o nové jedlá, nové cviky, nové športy, nové kombinácie byliniek a esenciálnych olejov...

 Tiež má láka všímať si, aký majú rôzni ľudia zmysel pre humor a nájsť spôsob žartovania, ktorý je blízky mojim najdôležitejším ľuďom.

Ľudia už odo mňa nemajú priveľké očakávania, skôr také bežné, primerané môjmu veku a sociálnemu statusu. (Popravde, stále nižšie.) Keby som sa im prispôsobila, nebol by môj život veľmi dobrodružný, ani veľmi osožný. Iba ja sama sa môžem pokúsiť očakávať od seba viac, postupne na seba zvyšovať nároky a rozvíjať nové sny.

Raun Kahlil Kaufman, človek, ktorý sa s pomocou milujúcej rodiny a priateľov vymanil z pút autizmu, napísal:

 „Otázka toho, čo je, a čo nie je možné, mi vždy poletovala okolo hlavy. Rozhodne som mal v živote niekoľko príležitostí, keď som sa rozhodol neusilovať sa o niečo, pretože som si myslel, že „to je proste nemožné. “Inokedy som sa pristihol, že rozmýšľam týmto spôsobom, a uvedomil som si, že je to presne tento druh myslenia, ktorý by ma doviedol k tomu, aby som strávil zvyšok života v nejakej inštitúcii. Ak ma náš rodinný príbeh niečo naučil, tak je to nepochybne to, že v živote je možné čokoľvek.(…) Zistil som, že ja, skôr než nejaké vonkajšie situácie, som svoj najväčší obmedzovač. 

 Odborníci zahŕňali mojich rodičov prognózami ako „zúfalý“, „nezvratný“, „nedosiahnuteľný“, a „neliečiteľný“. Všetko, čo mali moji rodičia spraviť, bolo uveriť týmto „odborníkom“, a moja cesta by sa skončila. Namiesto toho sa im vzopreli, pochybovali o ich prognózach a chopili sa presvedčenia, že môžu aspoň skúsiť spraviť nemožné...vyliečiť neliečiteľné. ..Na nádeji nemôže byť nič zlé. Nikdy! Obhajujem to, aby ste vy všetci a všetci okolo vás, mali toľko nádeje, koľko len unesiete.“ (Barry N. Kaufman, Sonrise: Zázrak pokračuje.)

 Raun napriek prognózam odborníkom, ktorí ho pokladali za beznádejne autistického a zaostalého, úspešne vyštudoval biomedicínu, búrlivo sa zapojil do života a pomáha iným „odpísaným“ deťom i dospelým.

O čo skôr môže človek s "dobrou prognózou" dosiahnuť zmeny, o akých ani nesníval, obzvlášť ak nečerpá len z vlastných zdrojov?

V knihe „Robiť ťažké veci“ dvaja mladí autori, študenti, vyzývajú tínedžerov „v kultúre malých očakávaní“, aby sa pokúsili robiť ťažké veci. V čase, keď majú fúru energie a najbystrejšie hlavy sa vraj od tínedžerov očakávajú znalosti najmä v oblasti počítačov a sexuálnych aktivít.

Zdá sa mi celkom užitočné, ako autori usporiadali „ťažké veci“ do piatich kategórií. Hoci sú ich myšlienky adresované tínedžerom, zdajú sa mi v mnohom podnetné i pre dospelákov.

Päť typov ťažkých vecí

1. Veci, ktoré sú mimo vašej zóny komfortu. To by mohlo zahŕňať aktivity ako prejavy na verejnosti, získanie novej zručnosti alebo prehĺbenie starej, cestovanie na nové miesta alebo stretávanie nových ľudí – čokoľvek, čo vás dostane mimo vašej každodennej zóny rutiny, mimo vašich aktivít, ktoré sa opakujú z týždňa na týždeň. Môže to byť pre nás výzva, pretože svet mimo zóny komfortu je pre nás neznámy, dokonca strašidelný, ale zvyčajne sa z takýchto zážitkov stávajú naše najkrajšie spomienky a vždy z nich nakoniec vyrastú zóny komfortu do budúcnosti.

2. Veci, ktoré presahujú očakávania, alebo to, čo sa vyžaduje. Nie ste spokojný s tým, že nemáte škodiť, vaším zámerom bude konať dobro.(...)Tieto skutky sú ťažké, lebo sú závislé výlučne na vašej vlastnej iniciatíve. Nik iný nespôsobí, že ich vykonáme. Práve preto ide o úspechy, z ktorých máme takmer vždy najlepší pocit.

3. Veci, ktoré sú príliš veľké na to, aby sme ich zvládli sami. Ide zvyčajne o veľké projekty, ako organizovanie nejakého zrazu, vyrobenie filmu, organizovanie kampane, alebo založenie kapely. Tiež by sem mohli patriť naozaj veľké veci ako boj proti novodobému otroctvu, potratu, alebo chudobe a AIDS...Aby sme v týchto projektoch boli efektívni, musíme byť schopní deliť sa o svoje zanietenie s ostatnými a prijať ich, aby pracovali s nami.

4. Veci, ktoré sa nevyplácajú okamžite. Sú to úlohy ako napr. boj s hriechom, posilňovanie...Sú ťažké, lebo nevidíte veľký progres zo dňa na deň a obzvlášť v danom čase sa môže zdať, že by ste boli šťastnejší, keby ste ich nerobili. Tiež ide o úlohy, ktoré nik iný nevidí, a teda nezískavajú uznanie alebo chválu .

5.) Veci, ktoré sú výzvou pre kultúrne normy. (Toto je o odvahe zaujímať nepopulárne stanoviská vo veciach ako je obliekanie, predmanželský sex, potraty...)

Vlastne ma táto myšlienka, či výzva robiť „ťažké veci“ nadchla natoľko, že som si napísala podrobný zoznam mojich vlastných „malých“ i „veľkých“ ťažkých vecí.

Páči sa mi i to, že mladí nadšenci spojili sily a vytvorili akési hnutie „rebelúcie“, o ktorom sa možno dozvedieť viac na www.therebelution.com, ale tiež na

https://www.facebook.com/pg/robit.tazke.veci/posts/.

Vravím si, že hoci už nie som mláďa, som – tak ako všetci ostatní – povolaná „niesť obraz nebeského“, a dôverovať „jeho moci v nás“.

Môžem si položiť otázku „Čo odo mňa očakáva Ježiš? Čo by robil on na mojom mieste?“ A usporiadať svoje nápady v súlade s jeho (možným) očakávaním...

A s potešením budem aj od iných očakávať viac, povzbudzovať ich, aby sa nedali zastrašiť tým, že nad nimi niekto „zlomil palicu“, alebo ich podceňoval. Výzva „robiť ťažké veci“ má pre každého iný obsah.

Naďa Mitanová

Naďa Mitanová

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Rada píšem o nenápadných ľuďoch a skrytej kráse. Pracovala som najmä s deťmi a so slovom, teraz prekladám. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu