Pozdrav pokoja

Autor: Naďa Mitanová | 2.4.2018 o 12:59 | (upravené 2.4.2018 o 18:09) Karma článku: 1,18 | Prečítané:  110x

  O geste podania ruky, bozku pokoja, a o tom, za čo boli istí ľudia ochotní zomrieť. Ako vysvetliť tú dejinnú záhadu? 

Rada uvažujem o Ježišových slovách vyslovených po Vzkriesení. Sú v jeho štýle; prekvapivé, originálne a svojsky milé.

Na Veľkonočnú nedeľu som si uvedomila, že keď si na svätej omši podávame ruky s okolostojacimi, vyslovujeme slová, ktorými pozdravil vydesených učeníkov, ktorí nepredpokladali, že ho ešte uvidia.

„Pokoj Vám“.

 Dosiaľ som si tento pozdrav pokoja nespájala so Vzkriesením, asi aj preto, že Ježiš nepodal učeníkom ruku, ale dýchol na nich. Zrejme to z jeho strany nebolo len symbolické gesto, možno im v dychu odovzdával Ducha, možno  nie, názory sa rôznia. Neraz ma však nadchýňala dôvernosť tohto gesta. Dýchol na nich... Bolo by zvláštne, keby sme sa namiesto podania ruky zdravili nežným dýchnutím. V podaní ruky je predsa istý odstup; veď si na omši podávame ruky často s neznámymi ľuďmi, s ktorými sa nikdy nezoznámime. Podanie ruky v tejto situácii pre nás ešte nie je dôvodom k zoznamovaniu.  Priznám sa, že mi to dosiaľ ani neprekážalo. Rozmer spoločenstva si v kostole neveľmi uvedomujem. (Iné je to, keď – vzácne -  slávime omšu v neformálnych spoločenstvách, ktorých sme súčasťou.)

Možno by dôvernejšie gesto pomohlo ľuďom vyjsť z anonymity, preklenúť zdržanlivú ľahostajnosť a sláviť omšu spoločne. Veď je to príležitosť zoznámiť sa s budúcimi obyvateľmi neba, ako veríme, či dúfame. Po kratučkom pátraní som zistila, že pozdrav pokoja, ako výraz zmierenia, bol súčasťou liturgie od samého začiatku. Nazývali ho „bozkom pokoja“ ; ľudia zdravili bozkom najmä rodinu a príbuzných, a tento bozk pokoja symbolicky zostupoval zo svätostánku...od Krista.

Neskôr sa toto gesto zmenilo na podanie ruky, asi teológovia usúdili, že dôležitejší je postoj srdca než gesto.

Dám si odteraz na pozdrave pokoja viac záležať, majúc na zreteli, že to boli prvé slová toho, kto nadobudol istotu, že smrť nie je nezvratná. Smútiaci, zastrašení, ukrytí učeníci sa stali nadšenými svedkami.

Neraz som sa skúšala vžiť do do ich kože. Aký zážitok im zmenil život natoľko, že boli ochotní zomrieť, dokonca radostne? Ako to, že sa prestali báť smrti a a pochybovať?  Stáva sa, že ľudia zomrú za to, o čom veria, že je to pravda. Nikto však nezomrie za vlastný výmysel. Učeníci zrejme vedeli, že vravia pravdu. Prestali sa skrývať a neohrozene sa prihovárali davom ľudí.

Navyše, ako si vysvetliť, že by ľudia, ktorí učili ostatných skromnosti, obetavej starostlivosti o slabých a chorých, prísnej morálke – v ranej cirkvi prísnejšej ako dnes – postavili svoj život na takom závažnom klamstve? A nikto z nich viac nezaváhal. Viacerí boli popravení. Ich ponímanie Krista sa úplne zmenilo – čakali politického Mesiáša, ktorý ich oslobodí od útlaku Rimanov.

Doposiaľ nik uspokojivo nevysvetlil túto dejinnú záhadu.

Rada by som mala stále tú ich neochvejnú istotu. Ešte som nevidela nikoho vstať z mŕtvych, a neraz sa podobám neveriacemu Tomášovi. Avšak pohľad na lúku plnú snežienok,  či usmiate dieťatko ma povzbudzuje veriť, že učeníci neboli vedľa, a že smrť  nebude mať posledné slovo.  

 

Nech pokoj ako rieka naplní dolinu.

Nech trpké chvíle tiesne, ťažoby sa pominú. 

Nech kopec zakvitne orgovánom. 

Nech každá noc sa končí ránom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Fico nepripustil chyby, viní Kisku a médiá

???????My nikam neodchádzame, povedal Robert Fico na sneme Smeru v Častej- Papierničke.

KOMENTÁRE

Ficovi už nepomôžu ani dva kamene

Niet dôvodu si myslieť, že Smer a Fico budú robiť niečo iné, ako robili doteraz.

DOMOV

Začali hlásiť potraty cudziniek, stúpli takmer päťstonásobne

Mediklinik z Levíc začal zverejňovať počet potratov, ktoré urobil Poľkám.


Už ste čítali?