O kráse samozrejmostí

Autor: Naďa Mitanová | 1.1.2018 o 14:28 | (upravené 3.1.2018 o 12:58) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  93x

Kto sa rád čuduje? Je náš údiv primeraný prekvapivosti okolitého sveta? Existuje vôbec niečo všedné?  

 

 

Nie je v mozgu nejaký (obranný?) mechanizmus, ktorý spôsobuje, že si človek zvykne skoro na všetko? Možno ho chráni pred nadmerným vzrušením a šokom, ale bráni mu čudovať sa svetu v takej miere, aká by zodpovedala prekvapivosti podnetov. A potom človeka prekvapí len, keď ho oblejú v posteli vodou, prípadne, keď nájde vo výťahu mača. Ale veľmi čudné je aj to, že niečo také milé ako mačiatko vôbec existuje. (Je o tom jedna báseň Erika Grocha). Nehovoriac o malých mravcoch, a ich pralesných príbytkoch z listov. Alebo možno máme slobodu čudovať sa do takej miery, akú si sami zvolíme, ale len natoľko, aby nás to príliš nerozrušilo. Možno sa dá údiv trénovať ako sval, či postoj. Mám dojem, že dril, a tempo s akým do detí hústia v škole vedomosti, môže túto schopnosť otupovať.

Možno sú to samozrejmosti, dávno preskúmané. Ale ja sa rada čudujem, a v poslednom čase sa čudujem hlavne kráse obyčajných vecí. A samozrejmosti, s akou som ich ignorovala. Možno by sa dalo v úžase zdokonaliť tým, že by sme si veci zasadili do iného rámca. To sa asi deje, keď ľudia chovajú andulky v klietke. Alebo leva v ZOO, čo je kruté.

Skúšam aspoň imaginárnu „zmenu kontextu“. Keď si predstavím, že by som v izbe mala namiesto podlahy trávnatú lúku, na ktorej by sa celý rok menili farby a vzory, možno by mi lúka nikdy nezovšednela. (Ale to nemusí, ani keď zostane na svojom mieste. )

Mať tak malú záhradku s ružami, machom, smrekom a nezábudkami, asi by mi denná dávka úžasu aj stačila. Alebo snehový závej, s kúskom oblohy nad hlavou. Alebo...záhon fialiek.

Tak si ho aspoň predstavím;

V hlave mi rozkvitli fialky. Očami ich hladím, tajím dych. Možno to potrvá iba okamih. Možno sa záblesk rozplynie, tak ako ostatné. Možno len vôňa do rána v izbe mi zostane. (Z vyblednutého zošita).

 

Mačiatko, Erik Groch

 

Zjavilo sa v noci, je ako živé, samo sa pohybuje.

Odkiaľ prichádza, vyčnievajúce rebro, odstávajúce uši- izraelské típí.

Je, alebo sa len kopíruje, je jedným z možného.

Najskôr sa pohybom tlapiek neustále predchádza.

Toľko milého nemôže ozstávať z ničoty, z choasu.

Že má svojich anjelov - bielych, alebo čiernych - ohlasuje

vznešený, avantgardný pôvab, zvádzajúci hladením.

Tak, či tak, to, že čúra, kde má, vyznáva: stvorenie 

funguje, svetlo v jeho očiach je niekto uchvátený, vznešená 

vedomosť, civejúci prísvit, v ktorom sa blýskam klbkom vlny. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Pred povodňou v Starej Lesnej utekali dovolenkári aj miestni

Rekreanti skončili v škole, osadníci na úrade.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?